Zásoby a ich oceňovanie je upravené najmä v zákone o účtovníctve, vo vykonávacej vyhláške k zákonu o účtovníctve av slovenských účtovných štandardoch. Pojmom zásoby sa však zaoberá aj v niektorých prípadoch zákon o daniach z príjmov, a to najmä v prípade ich likvidácie a ďalej v prípade, keď je na zásobách spôsobené manko alebo škoda.
Definícia zásob vychádza z vykonávacej vyhlášky k zákonu o účtovníctve, ktorá zásoby rozdeľuje na päť základných skupín: materiál, nedokončená výroba a polotovary, výrobky, zvieratá a tovar.
Materiál ako taký zahŕňa nielen základný materiál, ktorý tvorí základné suroviny, ale aj pomocné alebo prevádzkové látky, náhradný tovar a obaly. Medzi materiál sa ďalej zaraďujú hnuteľné veci, pri ktorých je doba použiteľnosti kratšia ako jeden rok, alebo majetok, o ktorom účtovná jednotka účtuje ako o zásobách.
Typicky ide napríklad o pozemky alebo iné nehnuteľné veci, ktoré sú svojím charakterom radené do dlhodobého majetku, ale sú držané za účelom ich predaja (napríklad u realitných spoločností). Na tomto majetku však nesmie byť vykonávané technické zhodnotenie a nesmie byť týmito spoločnosťami využívaný, napríklad na nájom alebo na vlastné použitie.
Medzi tovary sa potom zaraďujú hnuteľné veci a zvieratá, ktoré boli zhotovené za účelom ďalšieho predaja. Ďalej sem patria výrobky, ktoré spoločnosť sama vytvorila, a tieto výrobky sú určené na ďalší predaj. Dospelé zvieratá, ak sú určené na ďalší predaj, sú tiež radené pod tovar.
Ako sa zásoby oceňujú pri ich obstaraní?
Oceňovanie zásob definuje zákon o účtovníctve, kde stanovuje, že nakúpené zásoby sú oceňované obstarávacími cenami. Ak by však išlo o zásoby vytvorené vlastnou činnosťou, tieto zásoby sú oceňované vlastnými nákladmi.
Pokiaľ by došlo v rámci obstarávania zásob k obstaraniu bezodplatne, ocenia sa takto nadobudnuté zásoby reprodukčnou obstarávacou cenou. Reprodukčnou obstarávacou cenou sa tiež ocenia zásoby, ktoré boli vytvorené vlastnou činnosťou a vlastné náklady na ich vytvorenie nie sú zistiteľné. Reprodukčnou obstarávacou cenou sa rozumie taká cena, za ktorú by bolo možné majetok zaobstarať vo chvíli, keď sa o ňom účtuje.
Obstarávacia cena sa však neskladá len z ceny, ktorú za tovar zaplatíme. Do obstarávacej ceny sa zahŕňajú aj ďalšie vedľajšie náklady, ktoré s obstaraním daného tovaru súvisia, ako je napríklad poistenie, doprava, clo, provízie a ďalšie náklady.
Pri stanovení ceny pri zásobách vytvorených vlastnou činnosťou sa vychádza zo všetkých priamych nákladov, ktoré boli na ich vytvorenie vynaložené. Pri tvorbe ceny môže účtovná jednotka vychádzať z manažérskeho účtovníctva, konkrétne potom z kalkulácií výrobku.
Ako sa zásoby oceňujú pri ich vyskladnení?
Účtovné predpisy umožňujú viac spôsobov oceňovania zásob pri ich vyskladnení. Účtovná jednotka potom môže využiť buď metódu FIFO, metódu ocenenia zásob v pevných cenách, alebo môže oceniť zásoby váženým aritmetickým priemerom.
Pri pevne určených cenách sa zásoby oceňujú v tej cene, za ktorú boli obstarané. To je v praxi ale pomerne administratívne náročné a tak sa takmer nevyužíva. Druhou metódou, ktorú môžeme voliť pri oceňovaní zásob, je vážený aritmetický priemer. Priemer sa musí stanoviť však minimálne raz za mesiac.
Poslednou metódou, ktorú môžeme využiť, je tzv. metóda FIFO („first in, first out). Táto metóda vyjadruje ocenenie v tých cenách, v ktorých bola prvá dodávka naskladnená, týmito cenami má byť aj prvá dodávka vyskladnená. Známa je tiež metóda LIFO, ktorá funguje opačne, ale na účely slovenského účtovníctva je zakázaná.
Akými spôsobmi je možné o zásobách účtovať?
Rovnako ako pri ostatných oblastiach účtovníctva, tak aj v prípade účtovania o zásobách musí byť dodržiavaný tzv. akruálny princíp. V nákladoch daného obdobia tak musia byť len tie zásoby, ktoré v ňom boli spotrebované. Účtovné predpisy potom umožňujú zásoby evidovať dvoma spôsobmi.
Prvým spôsobom je účtovanie o zásobách metódou A, ktorá spočíva v tom, že pri každom predaji dochádza k účtovaniu o výdaji zo skladu. V praxi to potom vyzerá tak, že pri nákupe tovaru je tovar účtovaný prostredníctvom súvahových účtov obstarania zásob, a pri ich naskladnení sa tieto zásoby zaúčtujú na sklad. Akonáhle potom dôjde k predaju týchto zásob, účtuje sa o ich výdaji.
Značne jednoduchšie je však účtovanie o zásobách spôsobom B. Pri účtovaní týmto spôsobom sa účtujú obstarané zásoby, a to vrátane všetkých súvisiacich obstarávacích nákladov, ihneď do spotreby (do nákladov). Na konci účtovného obdobia však musí účtovná jednotka zaúčtovať stav skladu zásob. Tzv. „jednoduchšie“ účtovanie však nezbavuje účtovnú jednotku povinnosti viesť skladovú evidenciu alebo vykonať inventarizáciu zásob a vyčísliť inventarizačné rozdiely.
Zásoby v zákone o daniach z príjmov
Zákon o daniach z príjmov spomína zásoby, resp. ich daňový režim, v prípade inventarizačných rozdielov. Inventarizačné rozdiely ako také upravujú slovenské účtovné štandardy. V praxi potom môžu nastať tri situácie. Prvá situácia je taká, kedy sa účtovný stav rovná tomu skutočnému – teda ideálny. Bežnejšie ale je, že zásoby chýbajú (manko), alebo naopak prebývajú (prebytok).
Zákon o daniach z príjmov definuje daňovú uznateľnosť manka a škody. Za nedaňový náklad je považované také manko alebo škoda, ktorá presahuje náhradu. Náhradou sa rozumie napríklad poistné plnenie od poisťovne alebo náhrada od zamestnanca, ktorému bola predpísaná.
Za manko však nie sú považované technologické a technické úbytky alebo stratné v maloobchode. Aby sa takéto úbytky mohli považovať za daňovo uznateľné, musia byť stanovené napríklad normy prirodzených úbytkov, a to internou smernicou danej účtovnej jednotky.
Zákon o daniach z príjmov však upravuje aj postup pri likvidácii zásob. Aby bola likvidácia zásob považovaná za daňovo uznateľný náklad, musia byť splnené určité podmienky. Likvidácia potom musí byť urobená preukázateľne av súvislosti s touto likvidáciou musí byť vyhotovený likvidačný protokol. Likvidačný protokol potom musí obsahovať napríklad spôsoby a dôvod likvidácie zásob, dátum vykonania likvidácie a ďalšie.
